Priprava na indicku svatbu

Po uspesnom dobyti Sibiri sa cast povodnej vypravy pripravuje na dalsiu dobrodruzno-spolocensku udalost. Na pozvanie Aparamity a Saurabha sa chystame zucastnit ich svatby a mozno aj svatby jeho bratranca/sesternice (nedokonalost prekladu). Martinka sa k radosti nas vsetkych podujala znovu nakopnut system textoveho spravodajstva vyvynuty pre potreby minulej vypravy a prva sprava je na svete. Zostava iba overit vsetky technicke aspekty a vyrazit na cestu.

Den devatnasty - pravi turisti

Budime sa asi o siedmej. V jurte je kosa, drevo davno dohorelo, sklamani zistujeme ze nase usilie priniest hrubsi klat, ktory by vydrzal horiet dlhsie bolo uuuplne zbytocne - piecka ma zly tah, ohen vyhasol davno predtym nez drevo zhorelo......Plan vybehnut si na kopec a pozriet sa na vychod slnka ztroskotal. Vlado vravi, ze vraj zazvonil budik ale on zhodnotil ze je prilis skoro vstavat a tak radsej spal dalej..... este skoro hodinu sa vyhrabavame z postele. Hlavne my damy. Chalanov zenie hlad. Na ranajky mame volske oci (tentokrat obycajne vajickove), rusky lekvar a turecku cokoladu. Este rychla hygiena, ale uz je nacase vyrazit. Caka nas bohaty program, aj ked si niesme uplne isti aky -tazky dohovor.... :D rozmyslame o zivote tu v tejto dedinke, kde je par domov, kravy a psi.....  nasa teta trosku hovori po anglicky, jej kamoska zase po rusky a tak sa utrzkovito dozvedame, ze trosku cestovali, do Irkutsku, Pekingu, jednu zimu vraj bola jedna z nich v Europe. Zimu - lebo vtedy nemaju turistov. Deti chodia do skoly do susednej, vacsej dediny. Ked su vacsie caka ich intrak.... a co hory? Chodia po tych horach ktore maju hned nad domom? V zime. A inak? Co robia mimo sezonu? Chodia sem-tam......

Po ranajkach sa lucime s druhou pani, trosku lutujeme, je zhovorcivejsia :) cakaju nas kone. Pre Martinu higlight vyletu, my ostatni mame neurcite ocakavania a ja dost zmiesane pocity. Ti co ma poznate urcite chapete, kolko to chcelo odhodlania :D ja a Honza dostavame dvoch mongolskych konikov - malych chlpatych s krivymi nohami, Martinin a Vladov su o nieco vacsi. Nasa snaha dohodnut sa s prevadzkovatelmi tejto atrakcie - mne by stacilo 10 minut, Martina by zostala aj 2 hodiny - sa stretava s totalnym nepochopenim, budeme tam vsetci hodinu a basta. Vysadneme na kone a ide sa. Privilegovanemu Honzovi sa dostanu aj instrukcie: "posunok znazornujuci potiahnutie uzdy, ze vraj stop". Tym skolenie konci. Devy co nam priviedli kone odchadzaju a zostane s nami len chlapik na koni plieskajuci lanom, vydavajuci niekolko podivnych zvukov, ktorymi dava konom pokyny. Snazime sa tieto zvuky napodobnit, ale zda sa, ze nemame spravny prizvuk. Navyse moj kon je totalny deges, zasadne chodi inokade nez vsetci ostatni, rad ma vodi popod stromy, ignoruje moje snahy tahanim uzdy na niektoru stranu zabocit a s pozitkom hryzie ostatne kone. Ideme krasnou krajinou, prebrodime rieku, hodnotime to tak, ze by to bolo naozaj skvelee, keby sme vedeli ako sa to robi :D zial zda sa, ze jediny koho kone posluchaju je nas spevadzajuci ujo, a aj to len ked je dostatocne blizko. Martine sa podari jej kona trosku popohnat, ale za cenu obrovskych modrin na nohach (vlastnych).

Dalsia zastavka? Dzingis Chaan!! Presnejsie, jeho ozrutna socha. Je vacsia ako v Jezis v Riu, ale o 6 metrov mensia nez socha slobody. Mali ten cip na capici spravit este o par metrov dlhsi.... okrem najvacsieho Dzingis Chaana vidime aj najvacsiu cizmu, vazi zopar ton, je vysoka 9 metrov. Mongoli su velmi hrdi na dvestorocne obdobie slavy a moci, ktoru, ako sa dozvedame, si udrzali najma vdaka svojim diplomatickym schopnostiam. Otazka je, co sa rozumie pod slovom diplomacia. Ale vraj Dzingis Chaan zaviedol nieco ako diplomaticku imunitu :o kazdopadne na tomto mieste ma vyrast nieco ako Dzingis Chaan -Land, obrovsky zabavnoturisticky park. Plany vyzeraju velkolepo, ale vraj zalezi od penazi....

Po prehliadke muzea pod sochou a vyslape na konsku hlavu nas teta vezme na obed do miestneho fastfoodu. Fastfoody tu su hned pri ceste: rad viac nez desiatich jurt, pred ktorymi je sa pod malou strieskou krci stol a lavice a stolicky. Teta zisti co kde varia a nakoniec pri jednom stole zakotvime. Sadame si k stolu a ja sa snazim zistit co budeme jest. Vraj maso a polievku. Haha. Zaciname masovymi plackami - su fakt dobre, len skoda ze s masom :D potom pride misa s dvomi zemiakmi, jednou mrkvou, par kolieskami uhorky a 4 kusmi masa. Kazdy bojujeme s masom ako vieme- nozom, zubami, rukami... a dohadujeme sa o par kuskov zeleniny. Polievka je akysi vyvar s masom, rezancami a sadlom. Je dost stiplava a tak celkom chutna. Este jedna varka placiek, caj s bielou penou navrchu, pre istotu to zapijeme Dzingis Chaan vodkou ktoru nosime so sebou a ide sa dalej....

Cestou stretavame stahujucich sa pastierov zenucich stado, neskor male dievcatko s tavami. Hyperturisticky den zavrsime navstevou pamatnika 1945..... je z neho uzasny vyhlad na cely Ulaan Baatar, hlavne na jeho rozrastajucu sa cast. Prestavujem si, ze takto nejako vyzerala budovstelska era u nas, len architektura je trosku ina.... inak stret dvoch uplne odlisnych svetov, presklene moderne budovy a rovno pred nimi jurty a drevene chatrce....

Cakanie v nekonecnej zapche nas prestane bavit a tak sa nechame vyhodit v centre. Caka nas obligatny nakup na prezitie vo vlaku. V hosteli sprcha - hura, este tecie tepla, heroicky vykon z predosleho umyvania vlasov ladovou vodou by som uz asi nezopakovala.... Honza v hosteli objavi slovensku znamku - pozdrav od byvalych hosti? ... po sprche sa zbezne zbalime a ideme na veceru. Vsetci sa tesime na salat, len Vladovi sa stale mali. V Mongolsku a nedat si maso? Uzivame si prijemnu obsluhu a dobre jedlo.... minieme poslesne Mongolske susne a ideme do hostela....... tymto sa to uz skoro konci..... 3 dni v Mongolsku sa nedaju nazvat navstevou. Prisli sme, videli sme, no vsetci sa zhodujeme na tom, ze to bol len predkrm.... chcelo by to hlavny chod:) prist len sem, prist na dlhsie, ist dalej od Ulaan Baataru. Vyhnut sa davom turistov, dostat sa tam kde ziju naozajstni ludia, pochodit po kopcoch, ist na pust.... a hlavne, stihnut to skor, nez sa cela krajina zmeni na obrovsky Disneyland.

Den dvadsiaty - vlak

Den dvadsiaty treti - Peking

Ake bolo prebudenie uprostred metropoly Rise stredu? Minimalne prekvapujuce. Po nocnej burke, ked nas zvuk padajucich kvapiek sprevadzal aj pri sprchovani, sa zrazu izbickou vedla recepcie rozlahlo klopanie. Kvoli zatiahnutym zavesom sa zdalo byt stale prilis skoro na vstavanie. Teply vlhky vzduch, ktoreho sa za noc nazbieralo tolko, ze nenechalvyplakane tricka uschnut, neposobil zrovna motivujuco a tak som sa v polospanku zmohol iba cakat na to, ci sa klopanie zopakuje. Honza zdanlivo nereagoval vobec. Dalsie klopanie. Miska nam prisla popriat dobre rano a pouzit nasu kupelku, kedze nam ju ocividne netreba a v ich kupelni je Martina.
Tak poeticke rano asi necakal nik, ale vzhladom na zvysok dna vyznieva spatne velmi vystizne. Vybrali sme sa totizto do Zakazaneho mesta (politicka korektnost si sice ziada nazyvat ho Palace Museum, ale snad mi to odpustite). Zakazane mesto je v Pekingu tak velky pojem a navstevuje ho tolko turistov, ze elektronickeho sprievodcu naucili aj Cesky a Slovensky. Vraj. Sprievodcov z masa a kosti je pred vstupom do mesta tolko, ze je obtiazne vyhybat sa ocnemu kontaktu a zaroven nevrazat do ludi. Su ako osy a maju skvely nos na slabost. Na nas vsak este nedorastli. Rada na listky, rada na vstup, detektor kovov a skener batoziny, rada na elektronickeho sprievodcu (ked uz, tak uz) a razom nas vita rodnou recou blikajuca mapka mesta so sluchatkami. Nechavame si vsetky zaujimavosti o vstupnej brane tlmocit Martinou, pretoze kym by sme si to vypoculi styri krat, zmeskame veceru. Na nadvori za vstupnou branou sa snazim iniciativne Martinu vystriedat a okrem toho, ze vlastnym zavinenim zacina sprievodca hovorit po Portugalsky, stale opisuje vstupnu branu. Obohrata platna. Pavilon kaligrafie je zatvoreny a tak sa kochame vysokymi murmi, mnozstvom volneho miesta, mostikmi ponad kanaliky stojacej vody. Architektura vskutku pozoruhodna. Nevieme sa dockat jednotlivych chramov a mnozstva honosneho zariadenia.
Nasledujuce nadvorie sa napadne podoba na to predosle. Sprievodca nam uz opat rozprava nieco v zrozumitelnom jazyku, ale stale je iba pri vstupnej brane. Zaciname byt podozieravi. Vsimame si mnozstvo ludi pred otvorenymi dverami chramu na protilahlom konci nadvoria, po drevom zakrytych schodoch k nemu prudi nekonecna masa turistov (prevazne domacich). Pochopitelne nas zaujima, co sa skryva vnutri. Odpoved je znacne zarazajuca: takmer nic. V obrovskej miestnosti dokonca nie je ani svetlo, z pritmia vystupuje okrem znacne svojskeho ochrankara v strede stojaci tron. Priznavam, ako trony uz zvyknu je znacne posobivy, znacne prezdobeny, ale prazdny. Dokonca sa neunuvali nan usadit nejaku figurinu v cisarskom obleceni, skratka cosi tomu chyba. Dalsi sok: mnozstvo turistov prudi popred otvorene dvere takou rychlostou, ze sa ani nestihnu zastavit. Kazdy z nich akurat mobilom alebo fotacikom odfoti tmavu miestnost ponad hlavy tych viac vpredu a pokracuje dalej. V takom prostredi sa neda rozumne pracovat. Usadzame sa teda na nedaleky schodik a zatial co Martina ide vyreklamovat zaseknuteho sprievodcu, s Miskou a Honzom hrame novu hru. Pretoze Zakazane mesto u nas nevyhrava ako muzeum cias davnych, posluzi ako muzeum sucastnosti. Sledujeme ludi naokolo a ak sa podari, snazime sa zaznamenat ich prapodivne pohyby, grimasy alebo cokolvek ine. Sami sme tercom mnohych paparazzov, takze si kludne mozme dovolit fotit ich.
Intermezzo. Na Cinskom mure sme sa fotili s kadekym. Zvacsa islo o ludi, ktori sa nam nahodne prihovorili, pripadne my im, a po par vetach nas poziadali o spolocnu fotku. V Zakazanom meste si uz fotia iba nas, ziadne spolocne fotky sa nekonaju. Niekolko menej sikovnych stastlivcov si vsimame, pretoze nas fotia fakt okatym sposobom, ini su sikovnejsi. Drobne pozastavenie: co s tymi fotkami robia? Myslite si, ze kazdy Cinan ma doma popri albume rodiny a dovoleniek jeden album specialne pre turistov zo zapadu? Ak ano, aj si nas vymienaju tak, ako sme si my kedysi vymienali karticky hokejistov?
Napriek tomu, ze sme si pozreli dve nadvoria a jednu zvonku dokonale vyzdobenu za to zvnutra prevazne prazdnu prijimaciu sien, trvalo nam to dlho. Nasledujuce nadvoria a chramy sa podobali ako vajce vajcu, teda az na detaily. Druhy chram mal namiesto tronu vystaveny gauc (az raz budem mat gauc, tiez ho budem ochotne vystavovat a vyberat za to vstupne), v tretom bol tron a zrkadlo, vo stvrtom uz ani neviem, ale znechuteny prudenim ludi som sa coraz dlhsie zdrziaval pri dverach a sledoval detialy. Stvrty chram mal krajsi strop ako treti, ale schody v tvare vyssie spominanych mostikov pod tronom v tretom stali za to. Popri tom sa s Martinou pozastavujeme pri partii dobovo vyobliekanych ludi, ktori sa ochotne fotia s turistami. Za toto si u nas zasluzili male bezvyznamne plus. Miska s Honzom sa zatial dozvedaju, ze rohy kazdej strechy zdobi neparny pocet malickych sosiek, z ktorych je jedna vzdy jazdec na nejakom neidentifikovatelnom tvorovi a nejake dalsie neidentifikovatelne zvieratka. Mame radost, ze sme sa napriek nefungujucemu sprievodcovi nieco dozvedeli.
Ozyva sa hlad, no odhodlani dat 'muzeu' este jednu sancu prechadzame cez brany z ovcej vlny (vid Miskine fotky) do (nie velmi) uzkych uliciek Zakazaneho mesta prezriet si par dalsich salonikov s mimoriadne gycovymi nazvami. Popri Palaci nebeskej cistoty a Sieni najvyssej harmonie ide skor o proste konstatovanie ako kritiku. Saloniky ci saly sa uz sice trochu viac podobaju na muzeum, ale nanestastie pre Zakazane mesto, je to prilis neskoro na udobrenie si narocnejsej klientely. Cestou cez podivuhodnu zahradu plnu oddychujucich domorodcov opustame Zakazane mesto vstriec krdlu hladnych vodicov riksi. Poznamka k Zakazanemu mestu: interier Zakazaneho mesta je vraj k videniu na Taiwane. Mimochodom, za pokazeneho sprievodcu nam az prekvapivo ochotne vratili peniaze, zeby mavali poruchy castejsie?
Vodici riksi su neuveritelne dotieravi a nechcu si dat vysvetlit, ze ziadna dohoda nebude pokial nevyskrtnu jednu nulu. Ideme radsej peso. Teda povodny plan bol ist autobusom, ale navrh nastupit na autobus iduci priblizne spravnym smerom sa neprechadza. Chodenie peso ma v centre Pekingu jednu obrovsku vyhodu. Peso sa clovek moze prejst cez stare stvrte nizkych domcekov poprepletanych uzkymi ulickami (tzv. Hútòng, 胡同). Su to nadherne stvrte, ktore vyrastli pozdlz niekdajsich mestskych murov. Bolo by scestne tvrdit, ze sa v nich zastavil cas, pretoze asfalt aj elektrika si svoju cestu ku kazdemu domceku nasla, predsa len sa v nich odohrava iny zivot ako povedzme v okoli zeleznicnej stanice. Na zaciatku jednej takejto stvrte vidime dvoch panov hrat (cinsky) sach, za rohom nejaka partia oddychuje v tieni. Celkovo nadobudam dojem, ze tieto ulicky nie su uplne verejnym priestranstvom. Vidime niekolko ludi na ulici pracovat. Su priam sucastou ich domov a my, partia turistov zo zapadu, sa ich domovmi prechadzame a fotime si ich pri praci. Dotyka sa nas jednoduchost ich kazdodenneho zivota - dotyka sa nas ich chudoba.
Pri pecenej kacici s vyhladom na trochu gycove jazierko urcene pravdepodobne ako oddychova zona v strede rusneho mesta temu postupne opustame a spekulujeme, co dalej. Do odchodu na letisko zostava niekolko hodin, chceme nakupit caj a palicky. Zoznam roznych cajov s ekvivalentami v zjednodusenej cinstine nam ohromne pomohol, nakolko obchodik bol znacne zamerany na domacich spotrebitelov. Komunikujeme ako pride, nastastie nie je problem s interpretaciou hmotnosti v gramoch. Co nadoba caju, to jedinecna vona, skratka zazitok. Aj cajovy porcelan vystaveny na polickach si zasluzi trochu pozornosti, neodolatelne. Vyberam si jednu malicku sadu, prislusne balenie prekonava vsetky moje ocakavania. Na pat kuskov porcelanu je skratka privelke, ako sa taka ozruta zmesti do lietadla?
Kym sme si vyberali cajiky a nechavali si ich balit (mimochodom, balenie caju tiez treba vidiet) spustil sa vonku dazd. Lejak. Prietrz mracien. Jednoducho zrazu bolo vsade par cisel vody, podobne ako ked napadne sneh. Akurat voda na rozdiel od snehu odteka do velkoryso dimenzovanej kanalizacie. To akoze ideme utopit vsetok prave nakupeny caj? Do obchodu vchadza parik zjavne skryvajuci sa pred dazdom a objednava si zmrzlinu. Cajovu zmrzlinu. Skvely napad nie? Tak si kratime chvilu cajovou zmrzlinou aj my. V zapati prichadza zo skladu pani domaca so styrma dazdnikmi. Fantazia, nezmokneme! Nadsenie vydrzi presne sest a pol sekundy po podakovani sa a namiesto sebavedomej prechadzky do nedalekej ulicky so suvenirmi koncime v susednej restauracii na caj a co-to pod zub. Nie sme prvi, niekolko stolov okupuju jemne premoknuti ludia, stylovo oblecene deti pri vedlajsom stole uz nedokazu dlhsie sediet, zrejme tiez vyckavaju az dazd polavi. Nasa pozornost prechadza od ludi k rybam v akvariu. Niekolko z nich totizto netusi, kde je sever a plavaju hore bruchom. Po blizsom preskumani zistujeme, ze tych niekolko v skutocnosti tvori vacsinu. Aky asi bol osud tych, co lezia na tanieroch pri akvariach? Radsej sa zabavame s otacajucou sa sklenenou platnou v strede stola a posuvame si caj a jedlo z jedneho konca na druhy. Casnicka nasu dobru naladu ocividne ocenuje, zabava sa s nami.
Akonahle zacal daz polavovat (alebo nam iba dosla trpezlivost?) vyrazili sme vyzbrojeni dazdnikmi do suvenirovej ulicky. Plni entuziazmu zistujeme, ze pravdepodobne nie sme cielova skupina miestnych obchodnikov, vacsinu suvenirov povazujeme za serepeticky a haraburdy. Na zelene ciapky s cervenymi hviezdami a roznymi podobiznami velkeho predsedu sme este nedorastli. V niekolkych obchodikoch maju palicky a pohladnice, ale okrem ciastocneho nedocenenia umeleckeho spracovania narazame na nezaujem predavajucich. Pravdepodobne sa predstieranym nezaujmom brania zjednavaniu. O cosi neskor sa s Miskou  vsak opatrne zhodujeme, ze az tak velmi ho nepredstieraju. Skor nez sa nam podari vybrat vhodne palicky, dokonca sme sa pre ne museli na zaver vratit, vsima si Miska jedny bielo-modre saty (urcite sa jej na ne spytajte). Honza sa v tomto okamihu dokonale ujal ulohy mierne podrazdeneho a satami nanajvys neosloveneho manzela, hoci jej, zdrzanlivo povedane, celkom sedia. Musim sa priznat, skocil som mu na to aj ja, o predavacke nehovoriac. Jeden potmehutsky usmev si dovolil az pri vychadzani z obchodiku. Vyslo to.
Cestou spat uz neprsalo vobec a tak sme si uzivali vecernu atmosferu a trochu cerstveho vzduchu s vonou dazda. Dievcina na recepcii nam zavolala taxik, rozlucili sme sa a cesta spat mohla zacat. Teda mohla zacat az po piatich kontrolach a check-ine. Este sme cestou stretli jeden taky obchod, v ktorom nas kvoli mnozstvu plysovych pand a roznych cierno-bielych doplnkoch upozornili na zakaz fotenia, ale to uz bolo po polnoci miestneho casu.

Den dvadsiaty druhy - the wall

Mlada dievcina ktora tiez spala v Zao's hosteli nam povedala ze tiez idu na cinsky mur. Vstavaju o 7, my sa snazime tiez ale uplne sa nam to nedari.... nakoniec na nas 20 minut pockaju a tak o 8 vyrazame smerom hore.....

To uz mame za sebou skvele domace ranajky: kukuricnu polievku, do ktorej sa da este dat nejaka osmahnuta zelenina a dostaneme k nej vysoky knedlovy bochnik. Mnam :) Zaraza nas neskutocna ochota a privetivost domacich, sice si velmi nerozumieme, ale usmevy a par slov ktore vieme nam uplne stacia. Ked pochvalime jedlo pani je velmi stastna.... s radostou sa s nami odfotia a my teda ideme.

Dievcina - Jin ide s nami, jej mama s kamoskami su par krokov popredu. Rychlo ich ale dobiehame. Ideme po betonovom chodniku pomedzi kukuricne a ine policka, casom ich vystrieda obycajny hlineny chodnicek a les.... dovidime tak na 20 metrov, vsade je hmla.... cestou nam mama Jin s kamoskami zaspieva cinsku pochodovu piesen, niekolko krat sa odfotime, az prideme na razcestie kde sa ony vydavaju doprava a my dolava. Samozrejme, nez sa definitivne rozlucime, este si spravime niekolko spolocnych fotiek :)

Nas plan je ist asi 6-hodinovy trek odtialto - vola sa to tu Jankou, k casti muru ktora sa vola Myutaniu. (Mapku cinskeho muru, pre predstavu, pripajam nizsie.) Vacsinu cesty stupame k vezickam a schadzame od veziciek zase nizsie, pripadne ideme kusok po takmer rovinke po hrebeni hor.... V tejto casti je mur uz dost rozpadnuty, obcas este su zachovane tehlove schody, niekedy cast schodov, niekedy uz po tehlach niet ani stopy a my ideme len po skalach nanosenych na kopu zlepenych akousi maltou, ktore tvoria kostru muru.... po nieco vyse dvoch hodinach zaciname obcas stretavat ludi, po troch hodinach prideme k obrovskym schodom, vraj je ich 38... zhora to vyzera desivo. Vlado ide na prieskum, vraj su pevne a zachovane, len dost strme.... zdola uz tak strasidelne nevyzeraju :)

Na o nieco kratsich, ale zato rozbitejsich schodoch stretneme starsich anglicky hovoriacich turistov so sprievodcom, pytame sa kolko to este bude trvat do Myutaniu, a ujo sprievodca povie, ze 5 hodin. Trochu sa nam to nezda, mali by sme uz predsa byt asi v polovici..... mozno tempom tych starsich turistov, vravime si :D.... ideme dalej az prideme k miestu, ktore je na dnesnej ceste najnizsim bodom. Je to tu preplnene ludmi - z tohoto miesta totiz vedie cesta dole do dedinky odkial sme prisli (kratsia, udolim). A toto je chvila, kedy sa zaciname citit ako celebrity. Niekolki ludia sa pytaju, ci sa s nami mozu odfotit, davaju sa s nami do reci... jeden z tych, ktori velmi dobre hovoria po anglicky, nam vysvetli, ze su dobrovolnici - prisli na mur zbierat odpadky. Iniciativne si aj my vypytame jednu z tasiek s logom ich organizacie, oftotime sa este, samozrejme, a pri luceni sa spytame, kolko to trva do Myutaniu. Vraj asi dve hodiny. Stastni, ze to sedi s nasimi vypoctami ideme dalej. Ani sprievodcom sa neda vzdy verit....

Pri vyslape k vezi z najnizsieho miesta muru stretavame dalsiu skupinku, predbiehame ich, no ked zacne prsat, obliekame prsiplaste s rozmyslame ci ist dalej alebo to otocit a zist do dedinky... dost sa nam nepaci predstava ist dole tym poslednym zrazom, bolo to dost strme a opacnym smerom to nebude velmi prijemne.... rozhodneme sa ist este kusok dalej a v nejakej vezicke si dat jedlo a pockat kym sa dazd umierni.... kym sa dohadujeme, skupinka nas predbehne.... casom sa ukaze, ze je to partia so sprievodcami a my sa, chtiac nechtiac, akosi prilepime k nim. Na narocnejsich miestach mame pocit, ze na nas aj zamerne cakaju ked sa niekde zdrzime fotenim hmly, na skalach nam sprievodcovia ochotne podaju ruku. Rozmyslame co si o nas asi tak myslia... a co si myslime my? Ze sice mame popis cesty, ale ze v hmle a dazdi by hladanie spravnej cesty nebolo prijemne.... ze sme velmi vdacni ze se na nich takto natrafili, ze su uzasni - ako vzdy posledny sprievodca caka kym aspon prvy z nas pride, ze je fajn vediet ktora cesta po skalach je lepsia, a ze dieru do ktorej mame vliezt na jednej z vezi, aby sme mohli pokracovat, by sme len tak nenasli. A ked si obcas nie sme isti, alebo sa bojime, vravime si zase, ze ked to daju ti ktorych sprevadzaju, tak my s prehladom :DD po necelych dvoch hodinach, aj s cakanim pri narocnejsich miestach, skutocne sme na konci narocnej casti a caka nas uz len mur-rovinka, ustiaci do opravenej casti Myutaniu.

Skupinka si tu dava jedlo a my tiez vybalime zbytok nasich zasob. Trochu sa porozpravame, pofotime, sprievodcom za pomoc chceme dat symbolickych par juanov, ale hrdo odmietnu..... namiesto toho este dostaneme keksiky..... spolocne s nimi sa teda vydame rovinkou a lucime sa az na prvej vezi Myutaniu. Medzitym dazd ustal, dokonca sa trochu dviha hmla a my konecne dovidime aspon o 2-3 veze dalej. Na toto sme sa tesili cely cas! Sme stastni a vdacni za tuto odmenu po celodennom slapani :) 

Inak je to na Myutaniu uz trochu nuda: schody hore, vezicka, rovinka, schody dole, rovinka, schody hore, vezicka...... teta s vlajkou, odfotime sa.... rovinka, schody hore.....

Boby sme tesne nestihli, pesi sa nam nechce, zhodnotime, ze si zasluzime oddych a ideme trapne lanovkou dole.... tam nas ohuri stavitelsky booom, vsetko sa preraba, polovica objektov sa rekonstuuje, ak pridete o rok, pravdepodobne tu najdete obrovsky Disneyland. Zarazi nas, ze su tu len dve restauracie a ze ani v jednej nikto nie je. Sme ale strasne hladni a tak potlacime pud sebazachovy a v jednej z nich si objedname jedlo. Chuti ok. (Na druhy den po castejsej navsteve hajzlika to ale olutujeme.) 

Pocas vecere si nas vyhliadne taxikar. Niekolko krat sa ho snazime poslat prec, nakoniec mu povieme, ze pocas vecere sa s nim fakt bavit nemienime. Zjednavame cenu, odmietame dat 50 juanov na osobu za to ze nas odvezie kratsi usek cesty nez sme isli vcera za 150 vsetci. Vraj je to ale daleko... kecy kecy.... chceme ist autobusom, no zda sa, ze autobusar listky nepredava, mali sme ich asi kupit v kase pri lanovke, ale ta uz je zavreta.... po dlhom zufalom dohadovani nakoniec zjedname cenu na 130 juanov a nasadame. Po par kilometroch zastavi a povie, ze mame presadnut do ineho auta - k jeho synovi, vraj cena ude rovnaka... Vymahac povodnej ciastky? :D Nechceme prestupit a tak nas nakoniec odvezie sam. Potom este dvojhodinova cesta z Pekingu do Pekingu.... na peknom chodnicku odstranujem uz uplne odlepene podrazky. Cely den boli nudzovo prilepene naplastami a ked uz bolo najhorsie, obviazane obvazom, aby drzali.... s hladkou "nadpodrazkou" by to po tych skalach nebolo nic moc.... Topanky zostanu v cinkom kosi. Do hostela, osprchovat sa a unaveni po particke Mathable spat......